Erik Dujava

Pred pár mesiacmi som sa počas jedného stretnutia pre mladých veriacich zúčastnil zaujímavého prieskumu. Jediná otázka, na ktorú sme mali odpovedať bola: Na koľko percent veríte, že existuje Boh? S odpoveďou som príliš dlho neváhal – uviedol som číslo 81%. Celkový výsledok prieskumu bol po konečnom spriemerovaní 80%. Tesne vedľa.

Richard Dawkins, ateista a evolučný biológ vo svojej knihe Boží blud načrtol vlastnú stupnicu viery od jednotky, ktorá predstavuje na 100% presvedčeného veriaceho až po sedmičku, na rovnakú hodnotu silného ateistu. V tomto rebríčku Dawkins sám seba umiestil na čísle šesť, ktoré neskôr upresnil aj s desatinným číslom na 6,9. Dawkins si je takmer, takmer istý, že Boh neexistuje.

Teoretický fyzik Stephen D. Unwin v štúdii The Probablity of God vypočítal, že Boh existuje na 67 percent. Nie je jasné na koľko možno tento údaj brať vážne, no je pozoruhodným príspevkom do debaty. 

Na začiatok stojí uviesť, že o akom Bohu vlastne budeme hovoriť? O Bohu polyteizmu, panteizmu, deizmu alebo teizmu? Predstáv o Bohu je totiž tak veľa, že by sa naše úvahy neúmerne rozšírili. Je Boh jeden alebo je ich viacero? V tomto článku chcem písať hlavne o Bohu, v ktorého verím, v Boha, ktorý je jeden, ktorý je Stvoriteľom tohto sveta a ktorý udržiava tento svet. Je jasné, že uvažujem z pohľadu veriaceho, neide mi iba o presný, objektívny pohľad. Otázka existencie Boha je totiž aj subjektívnou záležitosťou.

Má zmysel zaoberať sa otázkou existencie Boha?

Pre obyčajného človeka sa môže zdať otázka: Existuje Boh? príliš náročná až intelektuálna. Vyhradená pre uzavretý okruh mudrcov, ktorí nemajú čo poriadneho na práci. Bežný občan rieši bežné problémy svojho bežného života. Ako zaplatiť účty, ako zvládnuť nepríjemného kolegu v práci alebo ako stihnúť autobus do školy. Toto sú samozrejme veci potrebné. Uponáhľaná éra 21. storočia nás však odvádza od podstatných otázok: Aký je zmysel môjho života? Ako prežiť svoj život skutočne hodnotne? Prečo som na svete? Prečo je tu skôr niečo ako nič? Existuje Boh? 

Pre veriaceho to môže byť otázka so samozrejmou odpoveďou. No nič samozrejmé nie je. Predovšetkým nie dnes – keďže sa čím ďalej, tým viac stretávame s relativizmom, podľa ktorého je pravda len otázkou osobnej preferencie. Už dávno niet jednofarebného katolíckeho Slovenska, v ktorom mala monopol jedna cirkev. Kto si to doteraz naplno neuvedomoval, ten by sa mal rýchlo zobudiť. V súčasnom multinázorovom svete je potrebné obhájiť svoju vieru a to nielen životom, ale aj racionálnou argumentáciou. 

Otázka existencie Boha je podľa mňa najdôležitejšou otázkou ľudského života. Nie je jedno ako sa k tejto otázke postavíme. Ak odpoviem, že Boh existuje má to na môj život dopad a rovnako to platí aj keď odpoviem negatívne. Nie je však veriaci ako veriaci. Niet pochýb o tom, že sú veriaci, ktorí na vyššie zmienenú otázku odpovedajú kladne, no často žijú ako by Boha nebolo. A môže to platiť aj opačne v prípade ateistov, ktorí môžu žiť ako anonymní veriaci, hoci o tom ani nevedia. Nie je teda ateista ako ateista. Otázka existencie Boha je existenciálnou otázkou a zasahuje celého človeka. Ľudský život je však viac-menej neustálym a trvalým zápasom medzi vierou a nevierou.

Je viac než zrejmé, že v tomto článku ani zďaleka neobsiahnem celkovú problematiku existencie, prípadne neexistencie Boha. Len nemecký teológ Hans Kung napísal k tejto téme takmer 900 stranový príspevok s názvom Existiert Gott? Debata o Bohu skôr či neskôr položí na stôl ďalšie a ďalšie otázky, ktoré samy o sebe generujú ďalšie podotázky. Hľadanie odpovedí na tieto otázky je celoživotný proces, ktorý zdá sa nikdy nekončí. Cesta po stopách pravdy je vždy dlhodobá, náročná a na tejto pátracej akcii nie sú skratky ani rýchlostné odbočky. Preto by nás nemali prekvapovať ani znepokojovať prípadne ťažkosti a zatemnenia mysle.

Je Boh iba ilúziou?

V roku 1841 nemecký filozof Ludwig Feurerbach vydal svoju najznámejšiu knihu Podstata kresťanstva. Podľa Feurerbacha, nie Boh stvoril človeka, ale naopak – človek stvoril Boha. Boh je iba projekciou ľudských túžob a tak vlastnosti, ktoré pripisujeme Bohu ako napríklad všemohúcnosť, dokonalá dobrota alebo spravodlivosť, sú v skutočnosti idealizované vlastnosti človeka. Feurerbach mal zásadný vplyv na ďalšie generácie filozofov, medzi nich môžeme zaradiť aj Karla Marxa, ktorý jedného pekného dňa vyhlásil, že „náboženstvo je ópium ľudstva.“ Marx sa príliš nesnažil vyvrátiť existenciu Bohu, skôr poukázal na to, že náboženstvo počas celých dejín robilo slúžku vykorisťovateľom a pracujúcemu ľudu poskytovalo pochybnú útechu v podobe prísľubu nebeského raja. Ináč povedané, ľudia vydržte všetky pozemské útrapy, pretože tam hore už bude dobre. 

Tretieho do našej pomyselnej ateistickej partie 19. storočia som pridal aj psychológa Sigmunda Freuda – Krištofa Kolumba ľudskej duše. Vari niet študenta psychológie, ktorý by sa so všadeprítomným Freudom nestretol. V jeho koncepcii je Boh len zbožným ľudským prianím a podobne ako u Feurerbacha projekciou túžob a obáv človeka. Freud v knihe Totem a tabu píše: „Psychoanalýza individuálnej ľudskej bytosti nás učí s mimoriadnou naliehavosťou, že Boh ktorékoľvek z nich je vytvorený podľa vzoru jeho otca, že ich osobný vzťah s Bohom závisí na vzťahu so skutočným otcom a osciluje alebo mení sa na základe tohto vzťahu. Boh tak nie je nikým iným než vysoko postaveným otcom.“

Veriacim sa dnes často máva Freudom pred očami – váš Boh je len zbožným želaním. So želaniami to však také jednoznačné nie je. Nemecký psychiater Manfred Lütz hovorí, že „ak niet Boha, tak nám Freud dal výborné vysvetlenie prečo nebo a posmrtný život poslúži ako zbožné prianie a uspokojenie. Lütz však pokračuje ďalej: „Ak Boh existuje, tak ateizmus podobne poslúži ako zbožné prianie, pretože predstava, že po smrti stretnem Boha a zložím mu svoje účty nemusí byť príliš lákavá.“ Napokon, túžba po Bohu ešte nemusí znamenať, že Boh je len ilúziou. Túžba sa môže vzťahovať k reálne existujúcemu objektu, ako keď niekto túži po životnom partnerovi alebo po rodine.

V podobných intenciách uvažuje aj anglický spisovateľ C.S. Lewis, ktorý v knihe K jadru kresťanstva sformuloval nasledujúci argument, známy ako argument z túžby: „Stvorenie sa nerodí s túžbami, ktoré nemožno uspokojiť. Dieťa pociťuje hlad a existuje jedlo, ktoré hlad uspokojí. Káčatko chce plávať a existuje voda, ktorá jeho túžbu naplní. Ľudia pociťujú sexuálnu túžbu a na jej uspokojenie existuje pohlavný styk. Pokiaľ však citím nejakú túžbu, ktorú nedokáže naplniť nič z tohto sveta, potom som bol najpravdepodobnejšie stvorený pre iný svet.“

Nebolo by však múdre Freuda celkom odpísať. Freud správne indentifikoval niektoré nesprávne predstavy o Bohu, ktoré mali pôvod v psychológii človeka a jeho skúsenostiach s autoritami. Ďalší Nemec, tentokrát katolícky kňaz Karl Rahner poznamenal, že „to, čo si 60% až 80% ľudí predstavuje pod slovom Boh, našťastie neexistuje.“ Človek sa síce do tohto sveta rodí ako čistá nepopísaná doska, no neskôr sa v ňom naskladajú rôzne zážitky, skúsenosti a podnety, ktoré ho sprevádzajú životom. Podobne to platí aj v prípade náboženského formovania. Negatívne skúsenosti s najbližšími a s autoritami môžu natoľko zakaliť obraz o Bohu, cez ktorý je ťažké sa jasne pozrieť. Aj takto sa môže zrodiť ateista, hoci samozrejme nemusí to byť jediný a vôbec nie hlavný dôvod.

Za zmienku však stojí zaujímavá kniha Faith of Fatherless: The Psychology of Atheism od psychiatra Paula Vitza. Vitz píše o jednotlivých životných príbehoch významných ateistov od Nietzcheho cez Huma až po Camusa a upriamuje pozornosť na ich vzťah k otcom, ktorý bol neraz problematický až žiadny. Aj tento faktor mohol zohrávať nie úplne zanedbateľnú úlohu v ich postoji k Bohu a k náboženstvu.

V tejto kapitolke by som rád poukázal ešte na jednu tému, ktorá by určite stála na samostatný článok. Krátke zastavenie si aj v tomto príspevku zaslúži – existencia zla a utrpenia tvárou tvár existencii všemohúceho a láskavého Boha. Pred pár dňami ma zaujala debata Is There a God? medzi matematikom Johnom Lennoxom a austrálskym filozofom Petrom Singerom. (dostupná na https://www.youtube.com/watch?v=HoTILnpd3q8&t=5639s) V priebehu debaty ateista Singer vyhlásil, že preňho najsilnejším argumentom proti Božej existencii je problematika utrpenia. Nemal na mysli nemorálne konanie vychádzajúce zo slobodnej vôle, ale utrpenie z fyzického zla ako sú napríklad prírodné katastrofy. Podľa môjho názoru existencia utrpenia nehovorí nič proti samotnej existencii Boha, skôr môže zdanlivo protirečiť Božej dobrotivosti. Kresťanstvo prehlasuje, že Boh utrpenie nevysvetľuje, ale dáva mu zmysel. To síce môže vyznieť veľmi neuspokojivo, no vo svojej podstate žiaden racionálny argument jednoduchým spôsobom nevysvetľuje existenciu zla v tomto svete. Veriaci aj neveriaci sú však rovnako postavení pred bolestivú dilemu utrpenia.

Hypotéza Boha

„Boh je mŕtvy“ – rozsudok Friedricha Nietzscheho na prelome 19. až 20. storočia možno v kontexte západnej civilizácie nevyznel až tak šokujúco. Myšlienková klíma Západu už vtedy nebola náboženstvu príliš naklonená a Boh bol chápaný skôr ako prežitok minulej doby. Na Východe totalitní marxisti všemožne bojovali proti poverám a keď nezaberalo násilie nastúpili „jemnejšie“ formy presvedčovania cez dogmatický ateizmus. Západ si na rozdiel od Východu napriek občasným výlevom nových foriem ateizmu (Dawkins a spol.) zachoval aspoň v teoretickej rovine istú formu agnosticizmu. Niektorí moderní ateisti už na rozdiel od svojich predchodcov netvrdia, že Boh istotne neexistuje, ale skôr zastávajú pozície blízke agnosticizmu. Preukázať neexistenciu Boha je takmer nemožná úloha, pretože to by sme museli byť vari vševediace a vševidiace bytosti. Od dnešných ateistov možno počuť aj to, že Boh je nepravdepodobný alebo že ateizmus je absenciou viery. Stephen Hawking napríklad píše, že „veda má presvedčivejšie vysvetlenie, než je božský stvoriteľ“ alebo „všetko sa dá vysvetliť inak, pomocou prírodných zákonov.“ Pri bližšom pohľade však tieto myšlienkové pochody existenciu Boha nevyvracajú. Okrem toho, ak staviame existenciu víl, Santa Clausa alebo Lietajúce špagetové monštrum na jednu úroveň s existenciou Boha, tak sme príliš nepochopili to, že veriaci neinterpretujú Boha ako súčasť sveta, ako predmet alebo bytosť medzi bytosťami, ale ako nemateriálne súcno mimo sveta.

Vari každý ateista spravidla kladie veriacemu otázku: ak ten váš Boh existuje, kde sú dôkazy jeho existencie? (Matematik Bertrand Russell raz poznamenal, že keby sa raz stretol s Bohom a opýtal by sa ho, že prečo neveril odpovedal by: „Nedostatok dôkazov Bože! Nedostatok dôkazov.“) Dá sa však dokázať existencia Boha? A aký dôkaz by vlastne presvedčil klasického ateistu? A nájdeme vôbec dôkaz o hocičom, ktorý by dostal viac-menej každého? Keď sa Dawkinsa v jednej debate pýtali aký dôkaz by zmenil jeho ateistické presvedčenie, odpovedal, že „keby sa mi zjavil 300 metrov vysoký Ježiš a povedal mi jasne – Tu som. Existujem – aj tak by to mal skôr za halucináciu.“ A sme doma. Keď si niekto postaví pred seba pevnú stenu, nepresvedčí ho žiaden nebeský hlas nech by mal akokoľvek silný hlas. 

Povedzme, že by Boh po zemi rozoslal také množstvo nepriestrelných dôkazov o svojej existencii, že by o ňom nebolo možné ani zapochybovať. Išlo by o vieru? A kde by ostal priestor pre slobodnú vôľu, pre rozhodnutie neveriť v neho? Pre Dawkinsa a mnohých ďalších neveriacich sa moderná veda stala akousi intelektuálnou záštitou pre ich ateizmus. Samotný Dawkins otvorene hovorí, že k ateizmu ho doviedla Darwinova evolučná teória. V angloamerickom prostredí sa stala evolučná teória pre niektorých akýmsi baranidlom proti Bohu a na druhej strane tu máme amerických kreacionistov a prívržencov doslovného výkladu, ktorí bránia Boha pred evolučným „kladivom.“ 

Sofistikovanejšou formou kreacionizmu v americkom prostredí je koncept tzv. inteligentného dizajnu (ID). Tento koncept sa kriticky stavia k neodarwinizmu a postuluje názor, že zložité mechanizmy v ľudskom tele ako napríklad bunka alebo oko sa nemohli vyvinúť postupným prírodným výberom, pretože ak chýba jedna časť systému, znefunkční sa celý orgán. Preto tieto systémy vytvoril inteligentný tvorca, Boh. Jeden z propagátorov tejto myšlienky, biochemik Michael Behe zhrnul koncept ID do knihy Darwinova čierna skrinka. Vo svojom jadre ID len oživuje známy argument Božej existencie od anglikánskeho teológa Williama Paleyho o hodinkách a hodinárovi. Paley vysvetľuje, že ak pri prechádzke na zemi nájdeme kameň, môžeme sa domnievať, že tam bol vždy. Ak však narazíme na hodinky, je takmer isté, že sa nevznikli len tak, ale predpokladajú existenciu hodinára. Dawkins proti tomu protestoval napríklad vo svojej knihe The Blind Watchmaker kde píše, že Darwin objavom prírodného výberu umožnil lepšie vysvetlenie sveta ako Paley a jeho analógia s hodinárom.

Vyvracia však evolúcia existenciu Boha? Nie. Povedzme, že spochybňuje iba niektoré spôsoby akým Boh mohol vytvoriť svet. Darwinovská revolúcia ukázala pre teológiu, že Boh netvoril svet tak ako sme si mysleli dovtedy, ale ináč. To by však veriacich nemalo príliš vyrušovať. Mimochodom, spor o evolúciu je podľa mňa zbytočný a škodlivý pre obidve strany – aj pre vieru, aj pre vedu. Nevedie nikam a častokrát sa na ňom priživujú rôzni demagógovia a ich pochybné ideologické smery. Dokazuje teda emprická veda existenciu alebo neexistenciu Boha? Som toho názoru, že k Bohu vedie, ale skôr nepriamo. Jednoznačný dôkaz nám veda neprinesie keďže Boha chápeme ako nehmotnú bytosť. Veda predovšetkým vypovedá o materiálnom svete. No aj tento viditeľný svet môže svedčiť o neviditeľnom Bohu. Otázka existencie Boha nie je primárne vedeckou, ale filozofickou a hlboko existenciálnou otázkou.

Boh a filozofia

Zdá sa, že klasická filozofia sa dostáva dnes do defenzívy. Moderné filozofické prúdy rezignovali na metafyziku, resp. počítajú skôr s materialistickým výkladom sveta s jeho uzavretým systémom. V západnej civilizácii bola autorita cirkvi a náboženstva postupne vytlačená a nahradená primátom vedy a techniky. Empirickí vedci sa zo svojej katedry stali modernými kňazmi a prorokmi. Stephen Hawking dokonca prehlasuje: „Filozofia je mŕtva a nestíha držať krok s moderným vývojom vo vede, obzvlášť vo fyzike. To má za následok, že vedci sa stali nositeľmi pochodne objavov v našom pátraní po poznaní.“

Ďalší zo zástupu fyzikov, Laurence Krauss v knihe Vesmír z ničoho uvádza: „Veda neprináša nemožnosť veriť v Boha, skôr možnosť v neho neveriť. Bez vedy je zázrakom všetko, s vedou je možnosť, že ním nie je nič. Náboženská viera sa v takom prípade stáva čoraz menej potrebnom a čoraz menej dôležitou.“ Tieto a podobné iné vyjadrenia zo strany niektorých ateistických vedcov pravdepodobne vychádzajú z presvedčenia, že veda má akýsi prednostný monopol na pravdu a ostatné spôsoby prístupu k pravde sú menejcenné, resp. prekonané. Peter Medawar, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu vo svojom spise Rada mladému vedcovi poznamenal: „Pre vedca neexistuje rýchlejší spôsob, ako zdiskreditovať samého seba i svoju profesiu, než bez okolkov vyhlásiť, že veda pozná alebo už čoskoro bude poznať odpovede na všetky otázky, ktoré stoja za opýtanie a že otázky, ktoré nepripúšťajú vedeckú odpoveď, nie sú žiadne otázky, alebo sú to pseudootázky, ktoré kladú len hlupáčikovia, a len dôverčiví sa tvária, že na ne vedia odpovedať.“ 

V samotnom kresťanstve existuje niekoľko prístupov k otázke existencie Boha. Jeden z nich, fideizmus sa spolieha výlučne na vieru a rozumová argumentácia je tu zvyčajne podcenená až popretá. Fideistický prístup je rozšírený najmä v protestantskom prostredí a ide o typ slepej viery, kde de facto stačí zjavenie v podobe Biblie. Opačný extrém predstavuje racionalizmus, ktorý v prístupe k otázke existencie Boha a celkovo k prístupu k poznaniu reality absolutizuje rozum. Máme tu aj tzv. senzualizmus, ktorý dáva dôraz na emocionálny prístup. Problematickosť tejto cesty však spočíva v nestálosti citov. V opozícii voči fideizmu, racionalizmu a senzualizmu stavia Katolícka Cirkev aj iné nekatolícke cirkvi koncept, v ktorom je možné rozumové poznanie Boha. Rím oficiálne nepredložil svojim veriacim žiaden filozofický argument, no katolícke učenie sa dlhodobo opiera o rozsiahlu prácu svätého Tomáša Akvinského, filozofa a teológa 13. storočia. Tomáš bol človekom svojej doby, doby, v ktorej nebol rozvinutý teoretický ateizmus. Napriek tomu rozvinul argumentáciu, ktorá ešte aj dnes vzbudzuje rešpekt. Ako môže človek prísť k poznaniu Boha? Jedným zo spôsobov je dôvera v to, že Boh zjavil správu o sebe v Biblii. 

Svätý Tomáš však ďalej učí, že už samotná Biblia ponúka aj iný spôsob poznania existencie Boha. Apoštol Pavol v Liste Rimanom 1,20 píše, že Božiu existenciu môže každý rozumom spoznať zo stvorených vecí. Podobnú výpoveď môžeme nájsť v Žalme 19, 1: „Nebesia rozprávajú o Božej sláve, obloha hlása dielo jeho rúk.“ S biblickým svedectvom o prirodzenom poznaní Boha súhlasia aj spisy predkresťanských antických mysliteľov, napríklad Aristotela, ktorý inšpiroval svätého Tomáša pri formulovaní jeho slávnych piatich ciest. Tomáš v podstate odvodzuje z viditeľných účinkov neviditeľnú príčinu nazývanú Boh. Je to niečo podobné ako keď niekto v diaľke páli slamu alebo drevo a my nevidíme oheň (príčinu), ale len veľký dym (účinok). Niekto neviditeľný za svetom spôsobuje krásu a poriadok viditeľného sveta. Kreativita a samotná totožnosť umelca je poznaná z jeho vlastných diel. 

Iný katolícky mysliteľ, Anzelm biskup z Canterbury, žijúci niekoľko storočí pred svätým Tomášom, chytil prístup k existencii Boha za trochu iný koniec. Anzelmova úvaha, ktorá ho mimochodom napadla počas jednej rannej modlitby, vychádza z predstavy, že Boh je nielen logicky možný, ale aj nutný, pretože existencia je dokonalejšia než neexistencia. 

Pochopili ste to? Skúsim jeho argumentáciu zhrnúť ešte raz. Veľa šťastia. 

1) Boh je najväčšie predstaviteľné súcno. 

2) Súcno, ktoré existuje, je väčšie než súcno, ktoré existuje iba v predstave.

3) Boh existuje.

Tento argument, nazývaný aj ontologický argument mal počas dejín filozofie veľa zástancov, vylepšovateľov, modifikátorov, ale aj veľa kritikov. Kritizoval ho už Anzelmov súčasník mních Gaunilo z Marmoutieru. V mladosti ontologický argument očaril aj skeptika Bertranda Russella, hoci neskôr ho odmietol. Poznamenal však, že „byť presvedčený o jeho neúčinnosti je v skutočnosti ľahšie ako presne odhaliť, kde je jeho chyba.“

Anselmom nateraz zakončím svoje skromné úvahy o existencii Boha. No diskusia na túto tému naďalej pokračuje a hľadanie odpovede na túto otázku nemôže byť ponechané len na akademické štúdium. Je to téma, ktorá sa dotýka každého z nás.

Zdroje:

Hawking, Stephen: Veľký plán. 2011

Holt, Jim: Proč existuje svět. 2014

Freud, Sigmund: Totem a tabu. 2015

Krauss, Lawrence: Vesmír z ničoho. 2012

Lennox, John: Boh a Stephen Hawking. 2018

Lewis, C.S: K jádru křestanství. 2008

Zdroj: https://blog.postoj.sk/51938/existuje-boh-otazka-na-ktorej-zalezi