Michal Hornak

Pod slepou vierou rozumieme vieru v niečo, na čo nie sú žiadne dôkazy. Tento výraz najčastejšie
používa Sam Harris, keď dáva do kontrastu vieru s modernou vedou ako protiklad iracionality a
racionality. Náboženstvo je preňho neuvažujúcim systémom prijímania nemenných a doslovných
právd zaznamenaných v starých textoch, bez akéhokoľvek záujmu podrobiť tieto pravdy modernému
uvažovaniu a vede. Je viera slepá? Alebo existuje niečo ako rozumná viera?Ak sa pozrieme hlbšie na náboženskú podstatu judaizmu, kresťanstva, alebo islamu, zistíme, že
nezlučiteľnosť rozumu a viery je v nich skôr výnimkou ako pravidlom. Antický svet, v ktorom vzniklo
kresťanstvo, a v ktorom existoval judaizmus bol pod politickou mocou rímskeho impéria. Kultúrne bol
však formovaný gréckymi intelektuálnymi tradíciami. Najviac práve gréckou filozofiou, ktorá bola
vzorom rozumnosti. Najväčšou úlohou vtedajších kresťanov a Židov bolo spojiť dve pravdy, a to
pravdu zjavenú Bohom a pravdu filozofov.

V 3. storočí sa známy teológ Tertulián pýta slávnu otázku: „Čo majú spoločné Atény s Jeruzalemom?“
Inak povedané, čo má grécka racionalita spoločné s naším chápaním Biblie a Boha?

Židovský mysliteľ Filón, ktorý žil v 1. storočí v Alexandrii tvrdil, že biblická tradícia a grécka
filozofia sú dve cesty vedúce k jednému cieľu. Tvrdil, že rozum je daný Bohom, a preto nemôže byť v
rozpore s biblickým zjavením. Ak má byť ale tento predpoklad splnený, Filón tvrdí, že Biblia musí
byť vykladaná alegoricky. Alegorický výklad je dôležitý aj preto, že skutočný význam biblie sa
nenachádza na povrchu. Tento prístup k výkladu biblie bol uznávaný veľkými kresťanskými teológmi
prvých storočí ako boli Klement, Augustín a Origenes. Už od počiatkov, môžeme v učení veľkých
osobností judaizmu a kresťanstva vidieť, že Biblia sa nesmie čítať a vykladať doslovne, a má byť
použitý rozum na to aby sme z nej dostali pravý význam.

Scholastik Anselm z Canterbury v 11. storočí proklamoval, že viera a rozum sú a musia byť v
harmónii, pretože oba smerujú k tej istej pravde. Vyslovil svoju známu definíciu teológie: „Viera
hľadajúca porozumenie.“ Naše rozmýšľanie o Bohu začína vierou, ale skutočne tomu rozumieme až
keď použijeme náš rozum.

Počas stredoveku bol grécka filozofia neustálym zdrojom múdrosti, pre kresťanov, židov aj moslimov.
V rannom stredoveku bola veda v islamských krajinách na ďaleko vyššej úrovni ako v Európe. Veľkí
islamskí filozofi Avicena (Ibn Sina) a Averroes (Ibn Rushd) udržiavali tradíciu gréckej filozofie na
vysokej úrovni. V skutočnosti, len vďaka ich kontaktu so židmi a kresťanmi v Španielsku došlo
k veľkému znovuobjaveniu Aristotela západným kresťanstvom z arabských prepisov gréckych spisov.

Keď sa ale postupne posúvame k reformácii a neskôr k modernizmu, začnú sa objavovať prvé
konflikty medzi vierou a rozumom. Hlavne kvôli definícií samotného rozumu, ktorý bol stále viac
chápaný na podklade vedeckého výskumu, ktorý bol podložený dôkazmi.

Jedným z prvých hlavných konfliktov medzi vierou a rozumom bolo odsúdenie Koperníkovho
chápania slnečnej sústavy katolíckou cirkvou a neskôr rovnako známy proces s Galileom. A postupne
keď sa modernizmus dostával stále viac do popredia, katolícka cirkev sa čoraz viac uzatvárala pred
výmenou nových ideí.

U protestantov Martin Luther, na jednej strane plne vzdelaný rehoľník, tvrdil, že jedinou autoritou
veriaceho je Biblia, a rozum prirovnal k „prostitútke“. Ján Kalvín, ale napríklad s Lutherom nezdieľal
jeho negatívny prístup k rozumu. Idea Sola Scriptura, teda len Písmo samotné mala neskôr za následok
prvé formy fundamentalizmu ako jej logický dôsledok.

Nástupom modernizmu môžeme vidieť, že rovnako u katolíkov aj protestantov vznikali určité skupiny
veriacich, ktorí začali zavrhovať rozum, čo bolo prvý krát od počiatkov kresťanstva.

Rovnaký postup môžeme vidieť aj v islame, kedy sa moslimskí reformátori snažili o očistenie islamu
od „nánosov pohanských filozofií“ a racionálneho prístupu k náboženstvu, ktoré bolo dovtedy
prirodzené. Vrátili sa k pôvodnej a jedinej autorite, ku koránu a sútram.

Tento vývoj ukazuje, že viera, rozum a zjavenie boli veľmi často diskutovanou otázkou vo všetkých
tradíciách a poprední predstavitelia formovali sofistikované chápania medzi vierou a rozumom.
Objavili sa aj kresťania, židia a moslimovia, ktorí podceňovali a zavrhovali dôležitosť rozumu, ale títo
boli skôr výnimkou ako pravidlom, keď porovnáme celú históriu týchto tradícií.

Ak teda podľa týchto tradícií viera nie je slepá, akú rolu vlastne hrá rozum v náboženstve? Pre
Imanuela Kanta nie je viera prostriedkom na pochopenie faktov, ale hlavne ako praktická vedomosť.
Viera v Boha, ktorá je pre Kanta racionálna, zabezpečuje morálne správanie človeka.

Pre Hegela je náboženská viera istá forma vedomosti, ale len ako akýsi predobraz, ktorý bude na konci
nahradený kognitívnou vedomosťou filozofie. Horace Bushnell tvrdil že náboženská viera a doktríny
sú viac poéziou ako faktami. Paul Recour rozvinul tento spôsob prístupu sofistikovaným spôsobom,
keď tvrdil, že jazyk viery a náboženstva otvára naše srdcia a mysle novým existenčným možnostiam.

U Recoura je najzaujímavejšie, že podľa neho nás „zjavenie“ predkladá pred stále nové otázky a núti
nás myslieť kriticky, o tom akým spôsobom organizujeme náš život, a ukazuje nové spôsoby tohto
žitia. Tu vidíme „zjavenie“ a rozumnosť ako spoločníkov, ktorí slúžia na kritické zhodnotenie nášho
života.

Je dôležité stanoviť to, čo si predstavujeme pod slovom rozumnosť. Pre Sama Harrisa, a mnohých
dnešných filozofov je tento výraz vykladaný v svetle moderného vedeckého naturalizmu. Z tohto
pohľadu, ak má byť nejaká náboženská viera rozumná, musí byť pochopiteľná rozumom každému
človeku na zemi. Na dokázanie sú potrebné dôkazy, ktoré každý rozumný človek pochopí.

Počas histórie kresťanstva sa pokúsilo mnoho vzdelaných kresťanov poskytnúť „dôkazy o existencii
Boha“, ktoré podľa nich boli univerzálne a mal ich pochopiť a prijať každý uvažujúci človek.

René Descartes sa napríklad pokúšal dokázať Boha dedukciou, iní poskytli ako dôkaz jeho existencie
empirické dôkazy ako komplexnosť a previazanosť fungovania celého sveta a vesmíru.

Problémom je, že veľa mysliteľom neprišli tieto dôkazy natoľko presvedčivé. A pokiaľ budeme
chápať rozumnosť v svetle moderného vedeckého racionalizmu, buďme úprimní, týmto spôsobom sa
nedá dokázať rozumnosť žiadneho náboženstva.

Keď sa pozrieme ale trošku hlbšie na samotné chápanie dnešnej rozumnosti, môžeme prísť na to, že aj
dnešný výklad je svojím spôsobom spochybniteľný.

Mnoho filozofov, historikov a kultúrnych kritikov posledných desaťročí sa zhodnú na tom, že to čo sa
považuje za empirický dôkaz je už samotné ovplyvnené mnohými faktormi ako teoretickým rámcom,
ktorý aplikujeme na tieto dôkazy. Nie je teda také samozrejmé, že dôkazy podporujú teórie, pretože
vzťah medzi dôkazmi a teóriou je ďaleko viac komplikovaný a ovplyvnený než sa na prvý pohľad zdá.

Ak ide o také náboženské tvrdenia ako „Boh existuje“, nejedná sa len o prostú vieru, ale o niečo, čo je
komplexne vložené do väčšieho filozofického alebo teologického rámca. Čo sa počíta za dôkaz v
tomto prípade, nemusí byť zrejmé každému človeku a nemusí mať teda univerzálny charakter.

Keď podrobujeme náboženstvo rozumovej kritike, je taktiež dôležité chápať význam náboženského
jazyka. Ako som už spomínal, čo niekedy na prvý pohľad môže vyzerať ako fakt vysvetľujúci reálny
svet, mnoho vzdelaných kresťanov chápalo ako alegorický obraz skrytý za textom.

V tejto téme bol v tomto storočí veľmi vplyvný filozof Ludwig Wittgenstein. Tvrdil, že aby sme
pochopili význam akéhokoľvek náboženského textu, je nevyhnutné aby sme zistili, ako je daný text
chápaný v rôznych komunitách. Teda ako sa dá chápať tento text v skutočnom kontexte.

Je potrebné brať dôraz na literárny charakter textu, zistiť ako bol daný text používaný v náboženských
komunitách a aký bol v nich jeho historický význam. A len týmto spôsobom je potom možné posúdiť
samotný význam náboženského textu, jeho použitie, chápanie a nakoniec jeho samotnú rozumnosť.

Ďalej musíme mať na mysli, že veriť v niečo, z náboženského hľadiska, nie vždy znamená, že dotyčný
to považuje za skutočnosť. Možno by bolo rozumnejšie pozerať sa na náboženskú vieru skôr ako na
vzťah, alebo dôveru než ako na zdroj vedomosti.

Ak dôverujeme nejakému človeku, je to úplne iný princíp ako testovanie vedeckej hypotézy. No v
tomto prípade nepovieme, že dôvera v tohto človeka je slepá a nerozumná, pretože našu dôveru v danú
osobu zakladáme na osobných skúsenostiach s ňou. Na našom osobnom hodnotení jej charakteru.
Tento proces si vyžaduje skúmanie našich emócií a rozumnosť.

Nie vždy vieme, či v tomto robíme správnu vec. Niekedy vložíme našu dôveru do nesprávneho
človeka na základe nášho nesprávneho predpokladu.

V tomto prípade je veľmi užitočná tzv. „hermeneutika podozrenia“, ktorá nám poskytuje metódy na
posúdenie niekoho viery, dôvery a vzťahu. Poskytuje možnosť zistenia, či je daný vzťah motivovaný
„nezdravými fantáziami“ ako argumentoval Freud, alebo určitou túžbou po moci nad inými ako tvrdil
Nietzche.

Ak mal Recoure pravdu, tak skúmaním viery ľudí v konkrétnom kontexte, možno nebude dostačujúce
na to presvedčiť neveriacich, že daná viera je pravdivá, ale môže byť dostatočné na dokázanie, že
ľudia tejto viery môžu byť zodpovední, schopní vlastnej reflexie, a kritickí vo svojej dôvere, ktorú
vkladajú v Boha. A to je známka rozumnosti.

Pramene: prof. Dr. Tyler T. Roberts, Grinnell College, Skeptics and believers, The Teaching Company
Zdroj: https://michalhornak.blog.pravda.sk/2013/01/05/je-viera-rozumna/