Autor: Jerry Bergman

Darwin vďačí dokonca aj Grékom za viac, než sme si kedy dokázali predstaviť.  Mnohí sa domnievajú, že teória biologickej evolúcie je Darwinovou originálnou myšlienkou, ktorú údajne významne prispel k rozvoju modernej vedy. V skutočnosti už v 7. st. pnl. uvažovali starí Gréci o princípoch biologickej evolúcie a rovnako tak aj rad stredovekých učencov a filozofov vrátane mnohých Darwinových súčasníkov. Je málo známou skutočnosťou, že Charles Darwin k rozvoju teórie evolúcie prirodzených výberom vlastne nijako zásadne neprispel, iba ju pomohol značným spôsobom spopularizovať.

Staroveké evolučné teórie

Často sa predpokladá, že teória biologickej evolúcie je modernou myšlienkou – produktom nášho vyspelého vedeckého veku. Naopak, kreacionistický pohľad na svet je často kritizovaný ako výtvor našich nedostatočne poučených predkov, ktorý je dnes už vyvráteným reliktom minulosti.

Mayská kultúra vznikla okolo roku 600 pnl. a jej náboženstvo zahŕňalo „zjednodušenú evolučnú teóriu“, ktorá učila, že boh dažďa vytvoril človeka tak, že niečo pridal k svojim predchádzajúcim výtvorom a tým ich upravil. Tento boh dažďa stvoril najprv rieky, potom ryby, potom hady a nakoniec ľudí. Členovia totemového klanu verili, že „sú ľudom jednej krvi, potomkami spoločného predka. Korytnačí klan Irokézov tak pochádza z hrubej korytnačky, ktorá sa pri chôdzi zaťažená váhou panciera postupne vyvinula v človeka. Klan Rakov z kmeňa Čoktov boli pôvodne raci, ktorí žili v podzemí a občas sa vynorili z bahna na povrch. Raz ich odtiaľ vyhnala výprava Šoktov a správala sa k nim láskavo, naučila ich chodiť po dvoch, strihať si nechty na nohách a vytrhávať chlpy z tela, a potom ich prijali do kmeňa. Zvyšok ich príbuzných – rakov, však stále žije v podzemí. Osagovia pochádzajú zo samca slimáka a samice bobra.

Vzťah totemismu k evolúcii je podrobnejšie popísaný v nasledujúcom citáte:

„Predstava, že králičia noha prináša šťastie, vychádza z viery zakorenenej v prastarom totemisme, presvedčení o niekoľko tisíc rokov starším ako darwinizmus, že ľudstvo pochádza zo zvierat. Na rozdiel od darwinizmu však totemismus tvrdí, že každý ľudský kmeň sa vyvinul zo samostatného živočíšneho druhu. Každý kmeň uctieval svoje rodové zviera, zdržoval sa jeho zabíjania a používal jeho časti ako amulety, tzv. totemy.“

Jednu z prvých evolučných teórií navrhol Thalés z Milétu (640-546 pnl.) v provincii Iónia na pobreží neďaleko Grécka. Bol tiež zrejme prvý, kto vyslovil myšlienku, že život vznikol najprv vo vode. Birdsell poznamenáva, že Thalétov názor na biologickú evolúciu „nebol príliš vzdialený od dnešného spôsobu uvažovania“. Jeden z Thalétových žiakov, Anaximandros (611-547 pnl.), tieto myšlienky ďalej rozvinul a dospel k záveru, že človek sa vyvinul z rýb alebo rybám podobných tvorov. Títo rybí ľudia nakoniec odhodili svoju šupinatú kožu a presunuli sa na súš, kde odvtedy žijú.

„Empedoklés dospel k záveru, že samoplodenie plne vysvetľuje vznik života, a tiež učil, že všetky typy živých organizmov sa postupne vyvinuli procesom postupných rekombinácií častí zvierat metódou pokus-omyl.“

Grécky filozof Empedoklés (493-435 pnl.), často označovaný za otca evolučného naturalizmu, tvrdil, že celý proces vývoja jednoduchej hmoty v moderného človeka „je iba výsledkom náhody“. Empedoklés dospel k záveru, že samoplodenie plne vysvetľuje vznik života, a tiež učil, že všetky typy živých organizmov sa postupne vyvinuli procesom postupných rekombinácií častí zvierat metódou pokus-omyl. Veril tiež, že hlavným mechanizmom evolúcie je prirodzený výber, pričom tí najsilnejší majú väčšiu šancu prežiť a odovzdať svoje vlastnosti potomkom.

Stručne povedané, Empedoklova preddarwinovská teória „prežitia najsilnejších“ učila, že život sa vyvíjal orezávaním menej vhodných foriem života, t.j. nemilosrdným ničením slabších živočíchov a rastlín. Mnoho starých gréckych rukopisov sa bohužiaľ stratilo, ale zachované texty poskytujú dostatok informácií na to, aby sme mohli s istou presnosťou určiť, čomu starí Gréci verili. Tieto dôkazy viedli Osborna k záveru, že „Darwin vďačí dokonca aj Grékom za viac, než sme si kedy dokázali predstaviť.“

Aristoteles

Existujú tiež dôkazy, že grécki filozofi prevzali svoje predstavy o vývoji života od hinduistov, ktorí verili, že duše prechádzajú z jedného zvieraťa do druhého, kým nedosiahnu úroveň dokonalosti, zvanej nirvána. Gréci aj hinduisti mohli svoje predstavy o vývoji života získať od ešte starobylejších národov. Aristoteles (384-322 pnl.) tvrdil, že človek je najvyšším stupňom jedného dlhého a nepretržitého „evolučného stúpania založeného na modifikáciách“ už existujúceho života. Moderný vedecký výskum však zistil, že prirodzený výber často nevyraďuje slabých jedincov druhu. Dôkazy teraz naznačujú, že takmer všetko vymieranie je dôsledkom náhody a/alebo zlého ľudského hospodárenia. Prírodný výber nemôže vytvárať nič nové, môže iba odrezávať menej dokonalé organizmy, čo slúži predovšetkým na spomalenie rýchlosti biologickej degenerácie.

Ani fosílny záznam ako domnelý dôkaz evolúcie nie je novým zistením. Prvou osobou, „o ktorej je známe, že výslovne uznala skameneliny ako pamätníky geologických zmien a postupnosti života“, bol zrejme Xenofanés z Kolofónu. .

Moderná evolučná teória: Darwinov prínos?

Darwin nebol dokonca ani prvým moderným biológom, ktorý rozvinul myšlienku organickej evolúcie. De Vries poznamenáva, že „evolúciu, teda vznik nových druhov variácií z predkov ako vysvetlenie stavu živého sveta, hlásalo už pred Darwinom niekoľko biológov-mysliteľov, vrátane básnika Johanna Wolfganga Goetha v roku 1795. V roku 1809 to bol Jean-Baptiste de Lamarck; po ňom potom Darwinov starý otec, búrlivý lekár, prírodovedec, básnik a filozof Erasmus Darwin; a v Darwinovej dobe anonymne Robert Chambers v roku 1844.“

Dokonca aj Darwinov údajný hlavný príspevok k evolučnej teórii, prirodzený výber, rozvinuli už predtým iní autori, vrátane Williama Charlesa Wellsa v roku 1813 a neskôr Alfreda Russella Wallace. Wallace poslal Darwinovi v roku 1858 kópiu svojho článku, v ktorom popisoval svoju samostatne vytvorenú teóriu evolúcie prirodzeným výberom De Vries poznamenáva, že niektorí kritici dospeli k záveru, že Darwin v skutočnosti k tejto teórii nijako významne neprispel.

„Darlington tvrdí, že Erasmus Darwin je pôvodcom takmer všetkých dôležitých myšlienok, ktoré sa odvtedy objavili v evolučnej teórii, vrátane prirodzeného výberu.“

Modernú teóriu biologickej evolúcie pravdepodobne prvýkrát rozvinul Charles De Secondat Montesquieu (1689-1755), ktorý dospieva k záveru, že „na začiatku bolo veľmi málo druhov a tie sa od tej doby množia“. Ďalším významným evolucionistom bol Benoit de Maillet (1656- 1738), ktorého kniha o evolúcii vyšla v roku 1748. Vo svojej knihe de Maillet učí, že ryby sú predkami vtákov, cicavcov a ľudí. Maupertuis v roku 1751 píše, že nové druhy môžu vznikať náhodným rekombinovaním rôznych častí živých bytostí. Približne v rovnakom čase encyklopedista Diderot učí, že všetky zvieratá pochádzajú z jedného prapôvodného zvieraťa a že tento prototyp bol prírodou pretvorený na všetky dnes žijúce druhy zvierat. George Louis Buffon (1707-1788) dokonca predkladá myšlienku, že „opice a človek majú spoločné predka“. Macrone poznamenáva, že Darwin síce dal evolúcii pevnejší vedecký základ, „nebol však zďaleka prvý, kto s touto teóriou prišiel. Sto rokov pred Darwinom písal francúzsky prírodovedec Georges Buffon o podobnosti rôznych druhov vtákov a štvornožcov. Keď si Buffon všimol tieto podobnosti aj to, že v prírode sa vyskytujú zdanlivo zbytočné anatomické znaky (napr. prsty na nohách pri ošípanej), vyslovil pochybnosti o tom, že každý druh bol jedinečne stvorený Bohom v piatom a šiestom dni stvorenia. Buffon navrhol opatrným spôsobom aspoň nejaký typ evolúcie, ktorý by vysvetľoval ako rozdiely medzi podobnými druhmi, tak prírodné anomálie.“

Erasmus Darwin (1731 – 1802)

Jedným z najvýznamnejších „preddarwinistov“ bol starý otec Charlesa Darwina, Erasmus Darwin (1731-1802). Svoje myšlienky podrobne rozpracoval v knihe Zoonomia, vydanej v roku 1794. Toto dielo nezostalo nepovšimnuté, dobre sa predávalo a bolo dokonca preložené do nemčiny, francúzštiny a taliančiny. Darlington tvrdí, že Erasmus Darwin „je pôvodcom takmer všetkých dôležitých myšlienok, ktoré sa odvtedy objavili v evolučnej teórii“, vrátane prírodného výberu. Darwin sám pripúšťal, že mnohé z hlavných častí svojej biologickej evolučnej teórie pravdepodobne prevzal od svojho dedka.

Často sa uvádza, že názory Erasma Darwina neboli tak prepracované ako názory Charlesa Darwina a v mnohých oblastiach boli vlastne chybné. Naproti tomu Desmond King-Hele presvedčivo ukazuje, že teória Charlesa Darwina, dokonca aj „vo svojej zrelej podobe v neskorších vydaniach O pôvode druhov, je v niektorých dôležitých ohľadoch menej správna ako teória Erasmova“. Obaja autori zdôrazňovali, že k evolúcii dochádza hromadením malých náhodných zmien, medzi ktorými potom selektuje prírodný výber. Erasmus píše, že „za tú ohromnú dobu od vzniku Zeme, možno milióny vekov pred začiatkom ľudských dejín, bolo by príliš odvážne si predstavovať, že všetci teplokrvní živočíchy vznikli z jedinej živej línie, ktorú VEĽKÁ PRVÁ PRÍČINA obdarila živočíšnosťou a schopnosťou získavať nové časti, vybavila ich novými sklonmi, riadila pomocou podnetov, vnemov, hnutí vôle a asociácií; a tak im udelila schopnosť neustále sa zdokonaľovať svojou vlastnou činnosťou a odovzdávať tieto zdokonalenia z generácie na generáciu svojim potomkom, a to bez konca!“

Charles Darwin dokonca zrejme prijímal Lamarckovu evolúciu vo väčšej miere ako Erasmus, čo sa ukázalo ako jeho veľký omyl. Napríklad pri vysvetľovaní vývoja dlhého krku žirafy prijal Darwin názor, že to závisí od jeho používania či nepoužívania, aj keď aj v tomto prípade použil ako hlavné vysvetlenie prirodzený výber.

Ďalšou významnou preddarwinovskou knihou bola kniha Roberta Chambersa Vestiges of the Natural History of Creation (Pozostatky naturalistických procesov vo stvorenej prírode), ktorá vyšla v roku 1844. Bez tejto knihy by Darwin podľa svojich slov možno nikdy nenapísal O pôvodov druhov. Vo svojom zhrnutí tohto diela dospieva Crookshank k záveru, že Chambers (1802-1871) veril, že doteraz existujúce ľudské typy sú výsledkom evolučných pokrokov a regresií. Ďalšou osobou, u ktorej nachádzame Darwinove hlavné závery, je Patrick Matthew. Matthew, „ktorého prvenstvo neskôr uznali ako Charles Darwin, tak Edward Blyth, predbehol všetky Darwinove hlavné závery o 28 rokov, ale považoval ich za tak málo významné, že ich publikoval ako prílohu svojej knihy o námornom dreve a necítil potrebu pojednať o nich v samostatnej prácu. Darwinova vytrvalá usilovnosť naopak vyvoláva dojem, že v evolúcii as ňou spojených pojmoch nenašiel len vedeckú teóriu o svete, ale aj poslanie: objavil teóriu a prax sebarealizácie.“

Evolučný naturalizmus je prastará myšlienka; rovnako starý je však aj konflikt medzi stvorením a evolúciou:

„Pokus o úplné oddelenie viery a rozumu v európskom ‚osvietenom‘ 18. storočí, spojený s presvedčením o sebestačnosti rozumu pri vysvetľovaní všetkých príčinných súvislostí, urýchlil nástup toho, čo Andrew White neskôr nazval ‚vojnou medzi vedou a teológiou‘. Napriek tomu už v Aristotelovej dobe museli Demokritove myšlienky a myšlienky atomistov, rovnako ako Empedoklovej úvahy o postupnom prispôsobovaní a zmenách organizmov priživovať konflikt medzi náboženstvom a prírodnými vedami.“

Darwinovo dielo bolo iba „palácovým prevratom“ medzi elitou, záverečným dejstvom dlhej drámy, pričom skutočný boj o upevnenie zákonného evolučného svetonázoru medzi ‚laickou verejnosťou‘ sa odohral o generáciu skôr“.

Zhrnutie

Hoci Charles Darwin veľmi úspešne popularizoval myšlienku organickej evolúcie prirodzeným výberom, v žiadnom prípade nebol pôvodcom tejto teórie, ako sa vo všeobecnosti predpokladá. Darwin nebol pôvodcom ani tých aspektov evolučnej teórie, ktoré sú mu dnes najčastejšie pripočítané – prirodzeného a pohlavného výberu. Organická evolúcia je súčasťou minulej i súčasnej kultúry mnohých národov a nie je modernou (alebo dokonca výlučne vedeckou) myšlienkou, ako sa často tvrdí. Takéto tvrdenie je často dôsledkom snahy pridať teórii na dôveryhodnosti. Túto skutočnosť dobre vyjadril jeden evolucionista, keď napísal, že „predstava zázračnej zmeny, ktorá by mala patriť výhradne do rozprávok, je v evolučnej teórii bežným javom.

Obľuba moderného evolucionistického svetonázoru nesúvisí (ako sa mnohí domnievajú) s modernou vedou, ktorá by nahradila staré povery o vzniku druhov. Prijatie evolúcie je oveľa skôr dôsledkom faktu, že tisíce špecializovaných bádateľov využívajú vedecké nástroje, ale aj miliardy dolárov poskytovaných vládami na budovanie argumentov pre starobylú teóriu, ktoré má podporiť ateizmus, ktorý teraz ovláda vedu aj našu stále viac sekulárnu spoločnosť. Táto skutočnosť je dôležitá, pretože tvrdenie, že darwinizmus je modernou vedeckou myšlienkou, sa používa ako hlavný argument pre jeho platnosť.

Zdroj: https://genesisera.cz/naturalismus-stara-idea/ 

Preložené z článku: Evolutionary naturalism: an ancient idea