Blaise Pascal (1623-1662), francúzsky matematik, fyzik bol výnimočným človekom. Na jeho vývoj
mal veľký vplyv jeho otec. Už vo veku dvanástich rokov vypracoval svoju geometrickú sústavu. Keď
mal 19 rokov zostrojil počítačový stroj, ktorý bol schopný vykonávať štyri základné aritmetické
úkony. A dodnes z týchto jeho základov čerpá moderná počítačová éra. Zomrel však veľmi skoro,
dožil sa len 39 rokov.

Viera mala v jeho živote veľký význam. Pri hľadaní odpovede na svoje otázky prechádzal rôznym
vývojom. Neskôr navrhol kresťanom, ktorí sa nevedeli rozhodnúť či veriť alebo nie svoje riešenie.
Nerozhodným, kresťanom ponúkol stávku, ktorá im mala pomôcť vykročiť. Podľa jeho pohľadu každý
človek sa musí rozhodnúť pre Boha a to čo Boh sľubuje alebo odmietnutie Boha a večný zánik – teda
odlúčenie od Boha. Je veľmi zásadné či Boh existuje alebo nie.

Nie je dobré zostať len pasívnym pozorovateľom. Ľudia sú „hráči“, ktorí majú možnosť rozhodnúť
o svojom osude. Človek sa potrebuje rozhodnúť za alebo proti – proti nám stojí smrť ako výzva
a nerozhodnutie znamená prehru. Agnosticizmus („neviem ako to je, a nechcem sa rozhodnúť“) nie je
riešením. Je to ako tváriť sa, že nás sa táto voľba netýka.

Pascal hovorí, že je rozumnejšie staviť si to na Boha. Ak si človek zvolí Boha, nestratí nič, aj keď sa
ukáže ateizmus ako pravdivý. Ale ak viera v Boha zvíťazí, hráč vyhráva všetko – aj zmysluplne prežitý
život aj večnú blaženosť. Rôzne utrpenia kvôli viere sa v porovnaní s večným šťastím rozplývajú ako
kvapky v oceáne.

Ak však hráč hodí svoju jedinú životnú šancu na ateizmus a život bez Boha a ukáže sa, že táto voľba
bola nesprávna, hráč prichádza úplne o všetko. Z tohoto dôvodu je Pascal presvedčený, že staviť na
existenciu Boha je rozumnejšie ako voľba proti existencii. Ak existuje šanca na záchranu života prečo
ju nepreskúmať a nevyužiť, navyše keď to nestojí viac ako ju odmietnuť.
Niektorým, dokonca aj presvedčeným kresťanom sa tento Pascalov návrh nepáči. Pozrime sa zbližša
prečo to autor navrhuje.

Stávky podobné tej Pascalovej nie sú v dejinách myslenia ničím neobvyklým. Podobné experimenty sa
objavujú nielen u gréckeho filozofa Protogorasa. Hoci mnohí dnes považujú Pascalovú stávku za
nedostatočný argument v prospech existencie Boha, Pascal si myslel pravý opak. Žil v období veľkého
skepticizmu. Viera v Boha začala byť nahradzovaná vierou vo vedu. Stredoveká scholastika
(stredoveký filozofický smer, základ preberá od Aristotela) bola už pre nových učencov neprijateľná.
Na vzostupe bol aj agnosticizmus s jeho nedôverou v schopnosti dospieť k poznaniu, že Boh existuje.
Pascalova doba sa teda vyznačovala veľkou neistotou.

Pascal sa pýtal, akým spôsobom možno prelomiť tieto nič neriešiace pochybnosti. On sám bol
skeptický voči tomu, že logika a rozum má rozhodujúce slovo v hľadaní odpovede o Božej existencii.
Napísal: „srdce má svoje dôvody, o ktorých rozum nič nevie.“ Prežil silný náboženský zážitok po
ktorom napísal, že „nie je živý boh filozofov, ale Boh Abraháma, Izáka a Jakuba žije.“
Navyše stávkovanie bolo jednou z najobľúbenejších voľnočasových aktivít tej doby. Tak prečo
nevyskúšať tento prístup aj vo filozofii, ak logika v rozhodovaní nestačí? Preto Pascal ponúkol tento
pragmatický prístup v argumentácii v prospech Božej existencie.
Pascalovmu návrhu sa vyčíta, že takto predsa nie je možné niekoho viesť k viere. Stávka nie je dobrá
cesta viery. Viera nie je nejaký chladný výpočet a on si to dobre uvedomoval. Hovoril o tom ako
o prvom kroku na miesto neistého prešľapovania na mieste. Teda od agnosticizmu k viere, nádeji a
láske.

Jeden ateista raz prišiel k rabínovi Martinovi Buberovi a chcel od neho jednoznačný dôkaz existencie
Boha. Buber mu ho odmietol predložiť a tak ateista odišiel sklamaný. Ako však odchádzal, Buber za
ním zvolal: „Ale ako si môžeš byť istý, že Boh neexistuje?“ Neskôr ateista napísal: „Aj po vyše
polstoročí som stále ateistom, no Buberova otázka ma prenasleduje každý deň.“

redakcia: aBe