Keďže fosílie predstavujú mineralizované pozostatky mŕtvych tvorov žijúcich v dávnych dobách,
verilo sa bežne po mnoho rokov, že šancu sfosilizovať by mali iba tvrdé časti týchto organizmov, ak
nedošlo k ich náhlemu pochovaniu (napr. vo vodách Potopy). Prevažnú časť fosílneho záznamu tvoria
škrupiny morských bezstavovcov a dalo by sa očakávať, že to malé percento fosílií suchozemských
organizmov by rozhodne nemalo obsahovať skamenené mäkké tkanivá, pretože tie by sa počas
údajných miliónov rokov už dávno úplne rozložili a nebol.
To môže vysvetľovať, prečo výnimočná zachovalosť fosílií morských organizmov s mäkkým telom,
v logalite Burgess Shale, bola takým veľkým prekvapením. Dodnes zostávajú zložité chemické detaily
fosilizačného procesu, v prípade pomalých a postupných procesov, veľkou záhadou. A napriek tomu
jeden objav za druhým uvádza paleontológov a biochemikov do rozpakov. Naozajstným šokom, ktorý
otriasol samotnými základmi existujúcej (evolučnej) paradigmy, bol objav zachovaného mäkkého
nekostného tkaniva z nefosilizovanej kosti Tyrannosaura rexa objavený Dr. Mary Schweitzerovou. Na
tento pôvodný objav nadviazala starostlivá vedecká práca, ktorej cieľom bolo potvrdiť a rozšíriť
pôvodné nálezy. Potom nasledovali ďalšie objavy nefosilizovaných organických zvyškov vrátane
nedávnych tvrdení o nájdení dôkazu dinosaurej DNA. Išlo o jednotlivé dinosaury z celého radu
rôznych druhov zahŕňajúcich teropody, hadrosaury a ceratopsidy. Lenže pokiaľ môžu mäkké tkanivá a
krvné cievy prežiť v sedimentoch 65 miliónov rokov a viac, potom je nutné celý koncept fosilizácie
prepracovať. To však pre paleontológov nie je príjemná vyhliadka. Je s tým totiž spojená obrovská
frustrácia, pretože tu reálne hrozí, že všetok paleontologický výskum so všetkými svojimi objavmi za
posledných niekoľko storočí mohol pokojne zachované mäkké tkanivá nevedomky vyhadzovať preč
spolu s horninovým lôžkom obklopujúcim kosti (je to bežná prax v paleontologickom výskume –
pozn. edit.).
Niet teda divu, že sa evolučná komunita snažila tak zúfalo zľahčiť tento, podľa médií „nebezpečný
objav“ doktorky Schweitzerovej, konkrétne tvrdením, že to bol jednoducho bakteriálny povlak
(„biofilm“), ktorý pôsobil dojmom mäkkého dinosaurie tkaniva. Odpovede doktorky Schweitzerovej
na vznesené námietky však boli dôkladné a presvedčivé, čo viedlo paleontológov k vysloveniu
prekvapujúcich vyhlásení:
„Tento objav by som označil za míľnik,“ hovorí paleontológ Hans Larsson z McGillovej univerzity
v Montreale, ktorý sa spomínaných štúdií Dr. Schweitzerovej nezúčastnil. „Dinosaury vstúpia do
oblasti molekulárnej biológie a doslova katapultujú paleontológiu do moderného sveta.“
Fosílie mäkkých tkanív hlavonožcov (ako je napríklad chobotnica) boli nachádzané už od roku 1841, a
to vrátane plášťa, vačku s farbivom a ramien s prísavkami a háčikmi. Nálezy boli urobené v jurskom
súvrství Oxford Clay (v ílovitých sedimentoch) v Anglicku blízko obcí Christian Malford a
Trowbridge (hrabstvo Wiltshire) počas prác na veľkej západnej železnici. Toto mimoriadne fosílne
náleziská, spomínané vo vedeckej literatúre odvtedy však len sporadicky, sa po roku 2000 stalo
centrom tafonomických štúdií (tafonómia skúma vznik skamenelín). V súčasnej dobe sa verí, že
príčinou výnimočnej fosilizácie môže byť tzv. fosfatizácia, čo je nahradenie organickej hmoty
fosfátovými minerálmi. V roku 2007 sa tunajšie skameneliny stali doslova mediálnou senzáciou, keď
amoniakom „reaktivované“ farbivo („atrament“) z dobre zachovaného vačku Belemnotheutis antiquus
umožnilo paleontológom namaľovať telo chobotnice! V skutočnosti sa však jednalo o starý trik, kedy
bola pozornosť verejnosti nasmerovaná na nepodstatnú vec. V skutočnosti bolo nálezisko týchto fosílií
zabudnuté na viac ako sto rokov (a dôvodom bolo predovšetkým to, že bolo veľkým tŕňom v oku
všetkým zástancom evolučného modelu – pozn. edit.). Čo je skutočne hodné pozornosti a čo ešte stále
nie je úplne objasnené je to, ako mohla fosfatizácia prebehnúť tak rýchlo, že sa mäkké tkanivá a ľahko
rozložiteľný melanín, tvoriaci pigment tmavej farby, nestihli rozložiť?
Napríklad v Nemecku sú lokality s výnimočne zachovanými fosíliami natoľko časté, že si vyslúžili
dokonca svoje vlastné pomenovanie: Lagerstätten (nemecký výraz pre „skladisko“). Tento termín je
dnes používaný pre podobné lokality po celom svete. Ide o cenný primát, ktorého domnelý pôvod
doháňal médiá ešte celkom nedávno k šialenstvu (a rovnako aj mnoho vedcov kvôli unáhlenosti, s akou o ňom médiá informovali), pochádzal z jedného takého miesta, konkrétne z lomu Messel v
Nemecku.
Frekvencia a rozsah takých “Lagerstätten” po celom svete svedčí o tom, že výnimočne zachovalé
fosílie sú skôr všeobecným pravidlom než výnimkou. To je však z hľadiska darwinovského chápania
fosílneho záznamu neriešiteľný rozpor. A okrem toho názor, že Zem i fosílie sú nízkeho veku, je s
ohľadom na tieto nálezy dokonale rozumný.
Zdroj: https://genesisera.cz/fosilie-ktere-by-nemely-existovat/
Úryvok zo 4. kapitoly „Fosílny záznam“ z pripravovanej publikácie „Achillove päty evolúcie“
redakcia GENESISERA.CZ
